Strašidelný kaštieľ 3. kapitola – príchod

11. srpna 2009 v 10:15 | Aďa
Strašidelný kaštieľ 3. kapitola - príchod

Mintz sme už potom našli ľahko. Lepšie povedané ja som ho našla, pretože slečna Barbara si listovala nejaký ženský časopis, a pán Tomas driemal na zadnom sedadle a počúval hudbu.
Hneď ako sme sa dostali do Mintzu, bola veľká hnedá tabuľa na ktorej stálo: Kaštieľ v Berskofe 2 km a ešte odbočka doprava. Išla som podľa tabule. Ešte som si však stihla všimnúť Mintz. Veď to ani nebolo mesto, len taká veľká dedina! Keď sa zabývame v kaštieli budem musieť nájsť nejaké veľké krajské mesto.
Z Mintzu bolo do Berskofu len 2 kilometre, takže sme tam boli hneď. Aj kaštieľ sme našli ľahko, bol totiž obkolesený veľkým parkom, ktorý vidieť už zďaleka. Po ceste som si ešte stihla všimnúť zopár obchodíkov a rodinných domov. Zahla som ku kaštieľu a odparkovala na chodníku.

,, Už sme tu?" Ozvala sa slečna Barbara, ale to už vystupovala a rozhliadala sa.
,, Áno! Pán Tomas vy chcete byť tu?" Spýtala som sa ja. Nič. Nazrela som na zadné sedadlo. Tomas spal. Poriadne som na aute zatrúbila a to Tomasa už prebralo.
,, Čo je horí?" Spýtal sa rozospatý.
,, Nie nehorí, len sme už v kaštieli." Ja a slečna Barbara sme podišli ku kufru a vytiahli sme si svoju batožinu. Ja som predstierala, že moje dva kufre sú strašne ťažké (v skutočnosti boli ľahké) len aby som nemusela vláčiť kufre Barbare. Za chvíľu sa s auta vyhrabal aj Tomas. Cez jedno plece si prehodil gitaru a cez druhé tašku. Obaja sme sa rýchlim krokom vybrali cez park až ku kaštieľu. Slečna Barbara za nami dosť zaostávala. Nečudo s tými kuframi. Prišli sme pred kaštieľ. Bol vcelku pekný. Štvorcový postavený v barokovom štýle. Kedysi bol asi biely, ale teraz bol ošarpaný a dosť zanedbaný. Vlastne dosť zanedbaný bol aj park. Po boku kaštieľa boli dve antické sochy. Obe mali telo levov a hlavy žien. Tomas jednu pohladkal po hlave so slovami: ,,mooója."
,, To je len socha, Tomas" Povedala slečna Barbara tónom ako by sa rozprávala s nesvojprávnym. Tomas na ňu len zazrel, ale inak bol ticho. Ja som strhla nálepku ministerstva z dverí a odomkla ich. Ocitli sme sa v malej vstupnej hale. Z nej sme sa dostali priamo do veľkej sály. Bola obalená čiernym drevom a purpurom. Strop bol v gotckom štýle potiahnutý čiernym poťahom a ozdobený zlatom. Pôsobila veľmi smutne. A pritom sa tu pravdepodobne konali zábavy a tancovačky. Hore nad dverami bol balkónik. Išlo sa naň točitými schodmi z haly. Pravdepodobne tam boli hudobníci. Na druhom konci sály boli široké luxusné schody. V strede vľavo a vpravo boli dve sochy. Jeden vyzeral ako Amor a druhá socha bola taká rozpadnutá, že som ani nevedela určiť, čo to je. Nad schodmi boli krásne hnedé dvere. Rozprestrela som plán kaštieľa, ktorý mi dali ešte na ministerstve.
,, Podľa tejto mapy by za tými krásnymi dverami mala byť knižnica," začala som svoj prejav. S knižnica smerom doprava sa prechádza do pracovne Jablonovskej a s pracovne do spálne Jablonovskej."
,, Asi chcela mať všetko blízko." Poznamenal Tomas.

,, Hm. Takže," pokračovala som, ,,Napravo od izieb Helene Jablonovskej sú tri hosťovské spálne. Naľavo od knižnice by mali byť dve spálne, jedná denná miestnosť a jedna kúpeľňa." Ako som hovorila tak som aj prstom ukázala. ,,A tam je kuchyňa a jedáleň. A v tej malej chodbičke sú dvere do troch izieb. Tam budeme spať." Ako som povedala tak sme aj urobili. Vošli sme do malej chodbičky s nej do troch izieb. Ja som si vzala izbu úplne naľavo, Barbara izbu v strede a Tomas izbu napravo. Všetci sme sa zložili a vyšli znovu do tanečnej sály.
,, Takže je skoro šesť hodín večer, dnes už veľa nenarobíme. Zajtra budíček o 7:30 a hneď zajtra začneme s inventúrou kaštieľa, aby sme tie obrazy našli čo najrýchlejšie. Takže zajtra ráno o 7:30 v kuchyni. Kto sa len trošičku omešká, má prúser! Rozumieme si?!"
,,Zo začiatku ste mi boli aj dosť sympatická, ale týmto skorým vstávaním ste u mňa prišli aj o posledné zrnko sympatie." Ozval sa Tomas
,, A len tak mimochodom dokedy budeme pracovať?" Spýtala sa Barbara. V tvári mala tiež nepriateľstvo.
,, Do 16: 00, potom si robte čo chcete."
,, Takže aj teraz si už môžeme robiť čo chceme?" Vykríkol radostne Tomas. Všetko nepriateľstvo sa z jeho tváre vytratilo.
,, Robte si čo chcete. ALE pán Tomas, slečna Barbara ráno o pol ôsmej ak tu nebudete tak..." Vetu som nechala vo vzduchu a zaliezla som do izby. Vytiahla som si knihu a čítala som si asi do deviatej večer. Raz za čas ku mne došlo nejaké slovo alebo smiech. Barbara a Tomas sa asi rozprávali v kuchyni. Uvedomovala som si že som stratila ich sympatie tým skorým vstávaním. Keď ma kniha prestala baviť rozhodla som sa ísť spať. No to na čom som mala spať však nebola posteľ ale len akýsi gauč. Na chvíľu som vybehla vonku po deku. Keď som sa vrátila, zamkla som vchodové dvere a potom som to oznámila aj mojim pomocníkom tí len prikývli. Zababúšila som sa do deky a ľahla som si na gauč. Rozmýšľala som o zajtrajšku. A potom ma pohltil spánok.


Zobudila som sa na nejaké kroky, či čo to bolo. Nahmatala som mobil ktorý som mala na zemi. Bolo pár minút po polnoci. V kaštieli vládlo úplné ticho. Najprv som si pomyslela, že sa mi to zazdalo, ale potom som započula ďalšie kroky. Išli z poschodia. Vzala som baterku a vyšla som na chodbu. Predpokladala som, že Tomas alebo Barbara si zo mňa robia srandu a mala som v úmysle im poriadne vynadať. Stále som bojovala s baterkou ktorá sa ako na protest odmietla zapáliť. Strelila som pohľadom k vchodovým dverám. Hore nad balkónikom boli okná a vďaka tomu bolo v tanečnej sále aké - také svetlo. Prešla som k vchodovým dverám a potichu som ich skúsila otvoriť. Zamknuté. A opäť sa ozvali kroky. Rázne som vyšla po schodoch a niekde v polovici sa mi podarilo zapnúť baterku. Zasvietila som ňou pred seba zrazu som uvidela strašnú tvár. Hneď som si však vydýchla. Bola to len socha. Pokračovala som v ceste do knižnice. Otvorila som dvere a skoro hneď sa mi podarilo nájsť vypínač. Nikto tam nebol. Prešla som do pracovne Jablonovskej. Ani tam nikto nebol a nikto nebol ani v jej spálni. Keď som chcela výjsť dvermi dačo mi pristálo na hlave. Bola to nejaká sieťka, alebo záves. Začala som sa v ňom dusiť. Nakoniec sa mi však podarilo striasť ten záves. Vyšla som z dverí a vybrala som sa naspäť dolu. Otvorila som dvere na Tomasovej izbe. Spal. Potom som vošla aj do Barbarinej izby. Tiež spala. Vliezla som do vlastnej izby a premýšľala som. Mohli nastražiť ten záves v izbe Jablonovskej a potom sa špacírovať po knižnice. Keď ja som vošla do knižnice mohli prejsť do pracovne a keď som do pracovne vošla ja tak oni vyšli von a kým som sa ja dusila v závese, tak oni zbehli do svojich izieb a teraz sa tvária že spia.
,, Áno miláčik" Započula som z Tomasovej izby. Spokojne odfukoval. Na druhej strane má to aj druhé vysvetlenie. Záves bol zavesený nad dverami a ja ako som dvere otvorila tak sa o ne záves zachytil, natiahol sa a keďže bol starý povolil a ja som sa v ňom začala dusiť. A tie kroky? No kaštieľ je starý tak jednoducho začala v knižnici praskať a ja unavená, nevyspatá som si to vyložila ako ľudské kroky. To boli moje posledné myšlienky predtým než som zaspala. V tú noc ma už nič nevyrušilo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Lucy-y Lucy-y | Web | 15. srpna 2009 v 16:23 | Reagovat

páni,ten konec byl zajímavý,jdu si přečíst další kapitolu

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama