Strašidelný kaštieľ 4. kapitola - Johanes plus odkaz pre Lucy-y
Odkaz pre Lucy-y: Chodím na tvoj blog pravidelne, píšeš super poviedky a všimla som si, že aj ty navštevuješ môj blog pravidelne. rada by som preto spriatelila naše blogy. Mohla by si mi nechať odkaz v komentároch. Ďakujem.
Pretočila som sa na posteli a otvorila som oči. Na izbe mám veľké okno z ktorého na mňa svietili slnečné lúče. Slnko už bolo dosť vysoko a predpokladala som že už je vonku aj dosť teplo. Nahmatala som na zemi mobil a pozrela som si čas. 8: 00. Do kelu! Tak včera svojim pomocníkom kladiem na srdce, že začíname o pol ôsmej a ja sama zaspím! Na pyžamo som si prehodila župan. A vyšla som do haly a následne potichu na poschodie. Hneď som zišla dolu a snažila som sa robiť hluk. Chcela som Tomasovi i Barbare nahovoriť, že sa už dlho prechádzam po kaštieli. Vošla som do kuchyne a popiskovala som si. Slečna Barbara stále pri sporáku a varila niečo čo strašne doóbre voňalo. Tomas sedel na lavici pri stole a niečo brnkal na gitare.
,, Už dlho sa tu..." Začala som, ale bola som prerušená Barbarou.
,, Pred 15 minútami som nakukla do vašej izby. Spali ste ako bábätko."
,, Ale ako si dovoľujete..." Opäť ma prerušila. ,,Chcela som aby mi niekto pomohol s raňajkami ale zvládla som to aj sama. Sadnite si za chvíľu bude praženica s klobásou. Apropó, keď chcete nabudúce poučovať o skorom vstávaní zišlo by sa ak by ste skoro vstala aj vy."
,, Rezignovane som si sadla na lavicu vedľa Tomasa. Ktorý začal brnkať na gitare:
Praženička s klobáskou,
obe vás zjem s veľkou láskou,
stačí ku mne pribehnúť,
do žalúdka zabehnúť
,, Vy máte teda talent." Skonštatovala som
,, Že?" kolega Tomas slávnostne vypol hruď
,, Ale to som myslela ironicky." To nám však už Barbara nakladala praženicu.
,,Bola výborná." Pochválila som Barbarinu praženicu. Aj Tomas niečo povedal, ale mal plné ústa praženice, takže sme nič nerozumeli.
,, Ďakujem." Povedala Barbara. Možno si ešte u nej napravím renomé. U Tomasa to bude o mnoho ľahšie. Jemu postačí keď mu pochválim pesničku alebo ho pozvem na obed. Barbara upratala taniere, oprela sa o kuchynskú dosku a začala: ,,Kým ste vy SPINKALI, ja som to tu obzrela. Kúsok odtiaľto je rekreačné stredisko ,,Oddych,, môžeme tam chodiť na obedy. Už som to dohodla. Odtiaľto je to do strediska 700 metrov. Potom 400 metrov smerom na Mintz nájdete zopár obchodíkov a jednu večierku. Tam som kúpila vajcia, pečivo, maslo, minerálku, džús, kávu a cukor. Platila som 3 eurá, takže by ste mi obaja mohli dať po eure. Nebudem snáď ťahať raňajky sama, nie? A mimochodom na pravo má kaštieľ prístavbu. Býva tam akýsi Johanes, vraj slúžil dlhé roky u Jablonovskej."
,, Počúval som ťa teda pozorne, ale v tej praženici bola aj klobása tú si kde splašila?" Spýtal sa Tomas. Jasné jediné čo ho trápilo bolo jedlo.
,, A vy dvaja si odkedy tykáte?" Ozvala som sa znenazdania ja.
,, Od včera večera." pokračovala Barbara. ,,a ohľadne klobásy, sú tu pivnice. Boli tam štyri páry klobás."
,, Zvyšok zožrali!" Šepol si pre seba Tomas.
,, Dobre, Barbara, Tomas ja idem pozrieť toho Johanesa čo ste spomínali." Vybrala som sa von z dverí, no došlo mi, že som ich zamkla a tak som sa vrátila naspäť do kuchyne so slovami: ,, Slečna Barbara, ja som večer hlavné dvere zamkla. Tak ako ste sa dostali von?"
,,Dobre že hovoríte pani vedúca! Vzala som kľúče s vrecka vášho svetra ktorý ste mali v izbe. A bola som dať rozmnožiť kľúče. Na tu sú tie vaše. My už máme vlastné."
Prikývla som a vybrala som sa hľadať toho Johanesa.
Za chvíľku so ´m prišla k jednému rohu kaštieľa. Skutočne tam bola prístavba. Dnu sa svietilo. Na dverách prístavby - rovnako ako na dverách kaštieľa - bolo veľké železné klopadlo. Dva krát som zaklopala. Von vyšiel akýsi starý zhrbený muž. Mal sivú bradu a sivé vlasy.
,, Dobrý deň. Volám sa Natalie Thormerová. A prišla som sem skontrolovať majetok pani Jablonovskej." Po pravde nie že skontrolovať, ale nájsť časť majetku pani Jablonovskej. Rozhodla som sa však, že nebudem neznámemu kvačkať na nos informácie o vzácnych obrazoch.
,, Daniel Johanes." Predstavil sa starec zachrípnutým ťahavým hlasom. Rukou mi naznačil, že mám ísť dnu. Vošla som do malého bytu. Trochu som sa poobzerala. Vošla som do niečoho čo sa dalo nazvať obývačkou. Na pravo bola kuchyňa a na ľavo spálňa. Potom tam boli ešte jedny dvere, ale tie boli zatvorené. Tam bola pravdepodobne kúpeľňa. Starec sa zvalil do kresla a mne ponúkol gauč. Do rúk vzal fajku a začal na nej niečo vyrazávať.
,, Slečna čo chvíľa tu bude múzeum..."
,, O tom ja nerozhodujem. Ja som tu na to aby..."
,, Nechajte ma dohovoriť. Čo chvíľa tu bude múzeum - tak totiž stálo v poslednej vôli pani Jablonovskej - a mňa asi vyhodia. Nemohli by ste nejako zariadiť aby som zostal vo svojej izbičke?" Spýtal sa starec a upieral na mňa prosebný pohľad. Na stôl položil výsledok svojej práce: vyrezávanú fajku na ktorej bola obrátená kráľovská koruna a meč.
,,Uvidím čo s tým môžem urobiť, ale nič neviem sľúbiť." Chcela som odísť keď ma zrazu niečo napadlo. ,,Pán Johanes, nepočuli ste v noci niečo z knižnice? Nejaké zvuky."
,,Slečinka ja by som nepočul ani oheň v knižnici. Vy ste snáď niečo počuly."
,, Áno v noci. Niečo ako praskanie dlážky alebo ľudské kroky. Neviete o tom niečo?"
,, Podľa toho kde ste to počuli."
,, V knižnici, v pracovni a v spálni pani Jablonovskej."
,, Tam zvykla pani sedávať celé noci."
,, A?"
,, Možno tam sedí naďalej."
Prikývla som a radšej som sa rýchlo vyparila z príbytku toho Johanesa.
Hneď ako som vošla do kaštieľa v hrdle som ucítila dym. Zrazu som zbadala kolegu Tomasa pri krbe.
,, Už sa chytí." Skríkol
,, Čo sa chytí? Chcete podpáliť kaštieľ?" Jednou rukou som ho odtiahla od krbu a druhou som si zakrývala ústa a nos. Naplno som otvorila vchodové dvere. Trošku pomohlo a vzduch bol aspoň o niečo dýchatejší.
,, Čo ste chceli robiť Tomas?" Spýtala som sa.
,, Bola zima." Pokrčil plecami Tomas. To už zo schodov bežala Barbara.
,, Chcel si podpáliť kaštieľ?" Oborila sa na Tomasa ,,Mal si len zakúriť. A nie podpáliť kaštieľ!" Tomas len sklopil hlavu a tváril sa ako dieťa ktoré pristihli pri nejakom darebáctve.
,, Mimochodom nechceli ste dnes robiť inventúru medzi vecami Jablonovskej?" Spýtala sa ma Barbara.
,, Chcela, ale dnešný deň by sme to mohli vydržať bez inventúry." Pozrela som na hodinky. Boli dve . rozhodla som sa že je čas na obed.






úžasná kapitolka,jako vždycky :) nemůžu se dočkat pokračování :) a mimochodem,spřátelím moc ráda...